Motyka však nakoniec vystrelila a s Ivanom sme ten "náš" bolid uvideli aj na vlastné oči. Bolo to práve v čase, keď sme na veľmi vydarenom seminári na hvezdárni v Modre testovali rôznorodú techniku na snímanie digitálnych meteorov. Zadarilo sa až do tej miery, že ten krásny bolid preletel práve na miestach, kam sme mali nasmerované všetky testované aparatúry. A nielen to – zanechal za sebou stopu, ktorá bola voľným okom viditeľná skoro minútu...
Ako sa vraví, náhoda praje pripraveným. To sme tentoraz naozaj boli. Na snímanie meteorov sme totiž v tú noc z piatka na sobotu 25./26. septembra 2009 použili všetku nám dostupnú techniku a namierili sme ju na jedno miesto, aby sme vedeli porovnať jednak citlivosť jednotlivých aparatúr a jednak posúdiť, ako sa "digitálne" jasnosti meteorov zhodujú s tými "vizuálnymi".
Do okolia Polárky sme teda namierili
1. CCD kameru astropix 1.4+ (bin 2×2) s objektívom 6 mm (exp. 1 s),
2. CCD kameru DMK 21AU04.AS s objektívom 5 mm (exp. 4 s),
3. CCD kameru astropix 4.0 (bin 2×2) s objektívom 50 mm, ktorá snímala celooblohové zrkadlo (exp. 4 s),
4. CCTV kameru Watec 902H2 Ultimate s objektívom 3,4 mm pre snímanie videometeorov (exp. 1/25 s),
5. DSLR Nikon D300 s objektívom 16 mm (exp. 8 s).
Keďže prístroje sú samočinné, mohli sme si s Ivanom vytiahnuť kreslá a sledovať aj vizuálne pole, kam nám kamery mierili. Nebola to síce zábava ako počas aktivity hlavných rojov, pretože koncom septembra toho lieta naozaj málo, sem-tam však niečo predsa len medzi hviezdami prebliklo. Tak sme sa chodili priebežne pozerať, či ten-ktorý meťas kamery zaznamenali. Ako sa ukázalo, najcitlivejšia bola prvá zostava, ktorú sme optimalizovali na maximálny výkon, i keď snímala len statické obrázky. Jej dosah sme však odhadli na +3 magnitúdy pre stredne rýchle meteory.
Po druhej nadránom sme sa už začínali nudiť, pretože to naozaj lietalo sporadicky, a tak sme začali privolávať nejaký jasný šuter. Aj sme sa doberali, ako bude vyzerať, kadiaľ poletí, akú bude mať farbu a či zanechá stopu. Ako sme tak "čarovali", zrazu prásk – rovno pred nami, prakticky v strede zorného poľa našich kamier, sa zazelenal krásny rýchly a veľmi jasný bolid. Zažiaril potichu, a potichu dlhé sekundy ešte zhasínala jeho stopa, ktorú zanechal medzi hviezdami naľavo od Malého voza. O to hlučnejší sme však boli my dvaja...
Konečne! Uvideli sme svoj prvý digitálny bolid!
Obraz bolidu na jednotlivých aparatúrach (na klik celkové zábery)
Po prvotnom ošiali, keď opadli emócie, sme sa vybrali skontrolovať, či sa ten krásavec naozaj zachytil do našich sietí. Jasné, musel! Veď mal odhadom niečo medzi -4 a -5 magnitúd... Zaujímavejšie ale bolo zisťovanie, či sa dostatočne zachytila aj stopa, ktorú za sebou zanechal. Ako sme prechádzali jeden po druhom jednotlivé zábery, na monitoroch sa nám pekne rysovala kľukatiaci sa dymový opar. A nie a nie skončiť...
Dim lights Download Embed Embed this video on your site
Vývoj stopy, zaznamenaný CCD kamerou astropix 1.4+
Dim lights Download Embed Embed this video on your site
Vývoj stopy, zaznamenaný Nikonom D300
Spracovanie ukázalo, že stopa bola v dosahu najcitlivejšej zostavy celých 6,5 minúty. Ostatne, pozrite si priložené videá. To bude pekná bodka za príbehom bolidu, ktorý sme konečne videli aj na vlastné oči.
